SÁM SEBE OTROKÁROM

            Prijmime sa takí, akí sme, pretože takých nás prijíma aj Boh. Neodvodzujme svoju hodnotu od toho, ako sa nám darí plniť naše nami vopred stanovené „normičky“. Ak nás rodina alebo škola hodnotila kladne podľa „noriem“, môže sa nám stať, že nám toto pozitívne známkovanie v živote chýba. Jedná sa o akýsi „abstinenčný syndróm po chvále a normách“. Preto si normy vyrábame sami. V živote manželskom, profesijnom i duchovnom. A svoju hodnotu odvodzujeme, žiaľ, od ich plnenia alebo neplnenia.
            Možno to poznáte: neskoro večer manželka vysáva opakovane vysatý prach, pred polnocou ide ešte pozametať chodník pred domom. Keď konečne po polnoci padne (nie ľahne) do postele, skúma, či splnila sebou stanovené normy, či môže byť so sebou spokojná, či má ako žena nejakú hodnotu. Že mohla tento čas venovať manželovi a deťom, to jej nedôjde. Zabúda, že láska je viac ako len plnenie normičiek.
            Podobne je to v živote duchovnom. Dobrou kresťankou môžem byť iba vtedy, keď navštívim každú púť v okolí, odmodlím sa všetky možné novény, absolvujem pravidelne adorácie, meditácie, kontemplácie, predplatím si katolícku tlač a stihnem každý deň na omšu svätú.
            Neskoro večer padnem na lôžko a uvažujem nad tým, či som na niečo nezabudla a či je Boh tým pádom so mnou spokojný. Že som silne zanedbala manžela, deti, blížnych i seba, to nevnímam. Ježiš nám hovorí: „Milosrdenstvo chcem, nie obetu.“ Opäť tu platí, že láska je viac ako plnenie samochválnych normičiek.
            Nevyrábajme si vlastnú hodnotu. Máme ju.

                                                                       (zdroj: Max Kašparů, Po provaze ke Kristu)